Sezóna 2012/2013 bola pre Róberta Pukaloviča mladšieho poslednou. Odohral ju v drese HC Mountfield Martin, s ktorým zachránil extraligovú príslušnosť v baráži proti Bardejovu. Odchovanec bratislavského Slovana toho počas svojej kariéry stihol naozaj dosť. Okrem materského dresu a spomenutého martinského na seba navliekol i dresy Banskej Bystrice, Spišskej Novej Vsi, Detvy, Hermesu Kokkola (FIN), Jeppisu Pietersarri (FIN), Osby IK (SWE), Prostějova, Rigy 2000 (LAT), Big Diamond – Tartu (LAT), Gazpromu – Oremburg (RUS) a Brestu (BLR).

„Oremburg bol veľmi zaujímavý, bola to druhá súťaž po KHL, známa ako VHL (Vysšaja chokkejnaja liga – pozn. red.). Okrem toho mám krásne spomienky aj na Fínsko, kde sme dlho žili, vyhovoval mi aj tamojší životný štýl. Nemôžem zabudnúť ani na martinskú partiu a samozrejme na začiatky v Slovane, kde som dostal základy do hokejového života,“ začal svoje rozprávanie Róbert Pukalovič ml.

V dvadsiatich deviatich rokoch sa však hokejová kariéra dobrovoľne nekončí. Zvlášť nie vtedy, ak je v rodine taká hokejová legenda, akou je nesporne Róbertov otec, dnes známy spolukomentátor hokejových zápasov. Mladší z rodu Pukalovičovcov však urobil rázne rozhodnutie.

„Dlho som žil mimo Slovenska a bol nacestovaný až až. Mal som toho plné zuby. Navyše mi hokejové podmienky na Slovensku neprišli finančne zaujímavé a v Martine nám posledný rok držali peniaze. Okrem toho som stratil motiváciu, v ďalšom raste som nevidel žiadnu perspektívu. Potom som dostal som ponuku od firmy Herrys, čo je najlepšia realitná spoločnosť v Bratislave. Okamžite som ju prijal,“ vysvetľuje Róbert svoj nečakaný odchod z vrcholového hokeja.

K hokeju však nemá Róbert ďaleko ani teraz. Presnejšie povedané, presedlal na jeho letnú verziu – hokejbal.

„Hrávam extraligu za LG AZhokej Bratislava a popritom aj 1. slovenskú ligu za Slovan Bratislava,“ vysvetlil Róbert.

Róbert si teda po skončení hokejovej kariéry užíval voľného času s kamarátmi, venoval sa novej práci a víkendy si vypĺňal hokejbalom. Až prišiel september, kedy sa pre bolesti v oblasti „krížov“ odhodlal navštíviť lekára. Vyšetrenia a následná diagnóza ho doslova položila.

„Pociťoval som bolesti asi tri mesiace, absolvoval som niekoľko vyšetrení, po ktorých mi však v skutočnosti nevedeli nič diagnostikovať. Bral som len tabletky, pretože si lekári mysleli, že bolesti mi spôsobuje zápal v tele. Až prišiel 28. december a obrovské bolesti, po ktorých ma museli hospitalizovať na bratislavských Kramároch. Po pár dňoch mi zistili v bruchu veľký nález a následne som sa dostal do rúk MuDr. Jozefovi Šufliarskemu PhD., primárovi onkologickej kliniky na Klenovej ulici. Ten mi povedal, že mám zhubný nádor v oblasti brucha.“

Po takejto diagnóze sa človeku v sekunde zrúti svet. Psychika klesá na bod mrazu, na rakovinu totiž ľudstvo stále nepozná liek.

„V prvom momente to bol obrovský šok. Veľmi rýchlo som si však uvedomil, že nie som ani prvý, ani posledný. Ani na sekundu som si nepripustil, že by som to nezvládol. Uvedomil som si, že niečo nie je v mojom živote v poriadku. Musel som sa podriadiť, zmeniť myslenie, stravu, zmeniť celkový pohľad na život, zmeniť priority... Taká situácia vás núti veľmi premýšľať, čítať, uvažovať... Pomohla mi však moja rodina, priatelia, no najmä moja mamina. Bola pri mne každý deň, cítil som z nej obrovskú energiu, ktorú prenášala na mňa. Som jej za to neopísateľne vďačný,“ priblížil Róbert svoje pocity tesne po oznámení zdrvujúcej diagnózy.

Prvotná liečba nie je v týchto prípadoch príjemná, okrem straty síl a energie to človek vidí aj na svojom zovňajšku. Nevyhol sa tomu ani bývalý hokejový obranca.

„Podstúpil som trojmesačnú liečbu chemoterapiou. Išlo o štvortaktný cyklus, keď som bol 5 dní v nemocnici a 16 dní doma. Prvé dni po terapii to bolo náročné, no neskôr som už chodil do práce. Občas sa človek cíti slabší, tí ktorí to prežili vedia, o čom hovorím. Stretol som sa však s omnoho ťažšími prípadmi, ako som bol ja a napriek tomu boli tí ľudia neuveriteľne pozitívni a príjemní. Toto mi rovnako dodávalo energiu a silu, keďže som videl, že na tom nie som až tak zle, ako poniektorí. Môj zovňajšok som vôbec neriešil. Okrem vypadania vlasov a bledšej farby to nebolo také zlé, reakcie okolia neboli nijak zvlášť prevratné. Všetci to brali ako súčasť boja, ktorý treba vyhrať,“ priblížil onedlho 30 - ročný Bratislavčan svoj najťažší boj.

A práve tento boj dnes môže Róbert hodnotiť ako vyhraný. Ďalšie návštevy lekára už totiž prinášali iba pozitívne reakcie.

„Pri tejto chorobe človek nikdy nevie povedať, že je stopercentne vyliečený, i keď ja sa tak už cítim. To napokon potvrdilo aj PET vyšetrenie. Zhubný nádor sa zmenšil na minimálnu veľkosť, čo je bežné aj pre zdravého človeka. Stále budem pod dozorom, no dnes už môžem opäť športovať a robiť veci, ako predtým. Týmto sa chcem z hĺbky srdca poďakovať celému oddeleniu onkológie na Klenovej ulici v čele s pánom primárom Šufliarskym.“

Po dlhých temných nociach teda opäť vyšlo v živote mladého človeka svetlo. Choroba je na ústupe a aj keď opatrnosti nie je nikdy dosť, optimizmus je v tomto prípade na mieste.

„V prvom rade viem, že si treba v živote držať rovnováhu. Treba naozaj spomaliť, mať čas na jedlo, baviť sa tým, čo nám je blízke, športovať, relaxovať, mať okolo seba ľudí, ktorých máte radi, tešiť sa z maličkostí. Podľa tohto sa teraz budem riadiť. Spolu s heslom „nikdy sa nevzdávaj“,“ povedal na záver s nutnou dávkou optimizmu Róbert Pukalovič mladší.