Ste generáciou hráčov, ktorí majú sebavedomie. To sa však nepáčilo mnohým fanúšikom. Na šampionát ste išli s cieľom získať medailu, no to sa, žiaľ, nepodarilo. Ako túto situáciu vnímaš ty?

Ja osobne by som to sebavedomím nenazval. Veď každý hráč, ktorý ide na akýkoľvek zápas chce urobiť všetko pre výhru. V partii sme boli všetci takí, ktorí sme chceli vyhrávať, ale nevyšlo to. Taký je hokej.

Norbert Javorčík sa v nedávnom rozhovore vyjadril, že výrazný si bol v zápasoch proti USA a Švédsku. V závere šampionátu to už tak podľa neho nebolo. Pociťuješ nejaký výkonnostný rozdiel medzi prvými a poslednými zápasmi?

Začiatok som mal veľmi dobrý, to je pravda, ale v každom zápase som dal do toho všetko a chcel som pomôcť mužstvu.

Reprezentačný dres si mal naposledy oblečený v roku 2017, kedy si mal možnosť ukázať sa v Poprade pred domácimi fanúšikmi. Vnímal si to ako tlak?

Od MS 2017 v Poprade som bol v reprezentácii ešte dvakrát - na turnajoch v Žiline a vo Švajčiarsku v U20. Svoje pôsobenie v Poprade som však ako tlak nevnímal, pretože hokej hrám odmalička a užívam si ho. Skôr som bol nadšený.

Aj v roku 2017 ste skončili práve po zápase s Ruskom, no rozdiel bol tesnejší. Čo sa zmenilo za ten rok a pol?

Áno, výsledok bol tesnejší, ale nedá sa porovnávať hokej na MS 18 a MS 20. Je úplne rozdielny.

Hralo sa ti lepšie pod vedením Javorčíka alebo Bokroša?

Pod oboma trénermi sa mi hralo rovnako dobre.

Aktuálne pôsobíš v Royun-Noranda Huskies. Aký je podľa teba rozdiel medzi európskym a kanadským hokejom?

Najväčším rozdielom je podľa mňa agresivita. V Kanade sa hrá veľmi do tela a na menšom ľade. V Európe máte na ľade viac času, keďže je väčší. To sú podľa mňa jediné rozdiely.

Ak by prišla ponuka vrátiť sa do Popradu a pomôcť tímu, uvažoval by si nad ňou?

Samozrejme, že áno, veď je to moje rodné mesto. Bola by to pre mňa česť. Keďže tu mám rodinu a priateľov, určite by som nad touto možnosťou uvažoval.