Počas kariéry ste zažili veľmi veľa titulov. Aké to bolo?

„Hovorí sa, že úspechov sa človek nepreje. Každý úspech je vždy niečím podmienený. My sme boli generácia, ktorá vychádzala z komunistickej výchovy. Tým, že sa nám otvoril svet, tak sme dokázali reagovať na zahraničie a teda na iný hokej, kanadský, fínsky či švédsky a tým, že človek získaval skúsenosti, tak zbieral sebavedomie a prišli aj úspechy. Tie ale neboli od začiatku. Keď naša generácia nakukla do seniorského hokeja, tak niekoľko rokov trvalo než sme sa začali presadzovať. Na druhú stranu, buďme radi za tie úspechy. Keď sa človek pozrie na svoju kariéru, tak to všetko docení až po nej.“

Bolo Nagano vrcholom kariéry?

„Nagano bolo iba jedno, nikdy sa to už neopakovalo. To bol vrchol kariéry asi pre každého z tímu. Vtedy sa prvýkrát stalo, že na ZOH boli hráči z NHL. My sme tam nešli ako favorit, ale ako absolútny outsider. O to cennejší ten úspech bol.“

V NHL sa vám podarilo získať Jennings Trophy. Aká bola tá sezóna vo Philadelphii Flyers?

„Už prvý rok som bol nominovaný na Vezina Trophy. To bol prvý ročník, ktorý som v NHL strávil. Neskôr sme získali Jennings Trophy spoločne s Robertom Escheom. Individuálne to bol môj najväčší brankársky úspech.“

Dá sa povedať, že vaša kariéra v NHL bola krátko, ale za to intenzívna?

„Za tie štyri roky, čo som tam bol, tak bola dosť intenzívna. Keď som tam prichádzal, tak som nemal nejaké prehnané ambície, že budem pravidelne chytať. Pôvodne som mal byť dvojkou vo Flyers, jednotkou bol Brian Boucher. Nakoniec sa ukázalo, že som mal na to byť pred ním na pozícii prvého brankára. Ja som do NHL vstupoval až ako 29-ročný. Po štyroch rokoch bol lock-out, kde sa celý rok nehralo a následne prišiel trend mladých hráčov, pretože sa krátili platové stropy. To bol jeden z dôvodov, prečo som v NHL skončil.“