Jeho kariéra smerovala ku koncu prakticky od leta 2018. Po pôsobení v českej extralige si dal dlhšiu prestávku na doliečenie zdravotných problémov, v prvej polovici ročníka 2018/2019 bol bez angažmánu. V závere prestupového obdobia sa dohodol s HC Košice, pričom kvitoval najmä menšie zápasové vyťaženie popri stabilne chytajúcej dvojici brankárov. Napokon nastúpil do šiestich zápasov. Košičania v play off vypadli už vo štvrťfinále s Popradom a práve táto séria sa napokon ukázala ako posledná Lacova skúsenosť s profesionálnym hokejom.

"Už neuvažujem nad návratom. Ja som to ešte naťahoval a dával som si, sám pre seba, určitú nádej. V súčasných podmienkach by som však už do toho nechcel naskočiť, skôr sa budem venovať veciam okolo mojej haly. Posledné pôsobenie v Košiciach ma na chvíľu nakoplo, bolo to fajn. Videl som, že by to ešte išlo. Po porade s manželkou som sa však rozhodol, že by bolo lepšie, keby som už nepokračoval," povedal.

Kariéra Jána Laca sa vo viacerých aspektoch odlišovala od iných slávnych reprezentačných brankárov. Až do 30-tky pôsobil iba v slovenských kluboch a v národnom tíme sa objavil len sporadicky. Napokon ale štartoval na štyroch MS a dvakrát na ZOH. "Nenabehol som ako 20-ročný na najvyššiu úroveň, na rozdiel od hráčov ako Zdeno Chára a ďalší, ktorí sa tam nielenže dostali ako mladí, ale sa tam aj dlho udržali. Obdivujem mnohých hráčov, ktorí ako mladí vhupli do veľkého hokeja a udržali sa tam. U mňa to prišlo neskôr. Som však vďačný, že vďaka trpezlivosti som vydržal a po tridsiatke sa to otočilo iným smerom," uviedol pre TASR.

Kľúčovou bola sezóna 2011/2012. Počas nej bol oporou tímu Lev Poprad v KHL a napokon aj slovenského mužstva na strieborných MS v Helsinkách. Práve vo Fínsku absolvoval, už s tromi krížikmi na chrbte, debut na svetovom šampionáte. "Sezónu predtým (2010/2011) som nemal prakticky žiadnu. Vtedy najskôr rýchlo stroskotal projekt Lev Poprad, následne som trénoval v Liptovskom Mikuláši a nevedel som, čo ďalej. Išiel som na šesť zápasov do vtedy prvoligovej Detvy. Tam som si uvedomil, že sa ešte chcem posunúť a zabojovať o lepšie miesto v hokeji. Postupne sa to naozaj podarilo. Po Detve prišla Nitra, potom reprezentácia a Lev. V Poprade sme skončili sezónu koncom februára. Do prípravy s reprezentáciou ostával viac než mesiac, no mal som indície, že by som sa do nej mal zapojiť. Preto som sa udržiaval v kondícii, cítil som sa veľmi dobre. Dokonca som aj lyžoval v Jasnej, hoci by som to asi nemal. Do prípravného kempu som išiel s čistou hlavou a pozitívnou energiou. Viac-menej mi bolo jedno, ako to dopadne. Jedna z možností bola, že pôjdem domov, keďže sa očakávalo, ako sa vyskladá brankársky tím. Napokon som išiel na MS. Pravdupovediac, až tak veľa si z nich nepamätám, pretože tam bol rýchly sled zápasov a až tak dlho to netrvalo," vyhlásil s úsmevom.

Zatiaľ posledný medailový úspech slovenského hokeja mal nedávno ôsme výročie. Práve Ján Laco bol jedným z hrdinov tímu, direktoriát MS ho vyhlásil za najlepšieho brankára turnaja a zaradil ho aj do All star tímu. Ako správny tímový hráč však aj s odstupom času vyzdvihol kolektív: "Vytvorili sme naozaj skvelú partiu. My sme ani nikam nechodili, stačil nám hotel. Tam sme sa stretávali po izbách, trávili sme spolu veľa času. To pomohlo utužiť partiu." S odstupom času je rád, že nielen strieborný úspech, ale aj následné zaujímavé angažmány v KHL (Doneck, Astana) prišli až neskôr: "To, čo prišlo, prišlo včas. Keď som v roku 2005 prvýkrát prišiel do Košíc, mal som veľkú príležitosť, no dnes môžem na rovinu povedať, že som ju nevyužil. S niektorými vecami som sa nevyrovnal tak, ako som sa mal. Celé to obdobie mohlo vyzerať inak. Taký je však život a hokej, patrí to k tomu. Moje väčšie úspechy prišli až neskôr. Asi to bolo tým, že som na to mentálne dozrel a následne sa mi to nezrútilo pod nohami."

Fanúšikovia klubu z Liptovského Mikuláša verili, že by sa jeden z najslávnejších hokejových rodákov mohol s kariérou rozlúčiť v rodnom meste. "Boli aj také úvahy. Plánoval som možno ešte 2-3 roky potiahnuť doma a pomôcť mladému domácemu brankárovi. Ale napokon sa tak nestalo," povedal.

Po striebornom úspechu sa rozhodol vybudovať v rodnom Liptovskom Mikuláši vlastný hokejový štadión. Práve nemu sa po aktívnej kariére venuje, jeho aréna funguje už šiesty rok. V nedávnom období sa tiež musela prispôsobiť nariadeniam súvisiacim s pandémiou koronavírusu. "Približne v polovici marca sme roztopili ľad a uzavreli halu. Odvtedy sme boli v tzv. útlmovom režime. Už vykonávame údržbové práce, čoskoro by sme mohli začať s výrobou ľadu. Preverujeme opatrenia a obmedzenia, ktoré by sa nás mohli týkať. Momentálne môžu ísť na ľad iba registrovaní hráči, takže ak sa to nezmení, pôjdeme týmto smerom. Predpokladám, že náš ľad budú v blízkej dobe využívať najmä mládežnícke hokejové tímy, krasokorčuliari a hokejisti s individuálnou prípravou," predstavil najbližší program haly.